Tých desať rokov, počas ktorých bola kaplnka na hore Jawor bez akejkoľvek starostlivosti a vystavená svätokrádežným činom, sa odzrkadlilo na celkovom stave svätyne. Do prvých opráv sa v tom čase aktívne zapojil Włodzimierz Okarma, vnuk Glafirie. Stavebné opravy vykonané na tento účel tridsať rokov po postavení objektu však neboli dostatočné. Celá strešná krytina si vyžadovala výmenu. Šindeľ, ktorý sa používal podľa miestnej tradície a ktorý kaplnke dodával zvláštnu typickú krásu, celkom zvetral a vo vnútri sa objavili početné netesnosti. V lemkovskom regióne bolo málo veriacich a ich finančná situácia bola navyše skomplikovaná pôžičkami na nákup vyplienených hospodárstiev. Anna Okarma sa preto obrátila na svojho krstného otca Piotra Kuryla z obce Blechnarka, ktorý sa po povojnových nepokojoch pripojil k pomerne veľkej časti rusínskych emigrantov v Amerike. On a po jeho smrti v máji 1962 jeho syn Štefan zorganizovali finančnú zbierku na rekonštrukciu kaplnky. Vďaka tomu bola suma štyristo dolárov na nákup pozinkového plechu prevedená do vlasti bankovým prevodom. Podľa správy Stefana Kuryla, stavebný majster Józef Ferenc z neznámych dôvodov kúpil obyčajný pozinkovaný plech, ktorý bol tak hrubý, že bolo problematické nájsť odborníka, ktorý by sa ujal pokrývačských prác na kaplnke. Pokrývači, ktorí preceniac svoje schopnosti, nakoniec súhlasili s vykonaním pokrývačských prác za vysoký poplatok, museli napokon túto ťažkú prácu niekoľkokrát predčasne ukončiť.
Po vykonaní najnaliehavejších renovácií bolo možné postarať sa aj o interiér. Anna Okarma, ktorá sa po návrate veriacich do svojho rodného kraja stala treťou ochrankyňou svätyne (po Glafirii a jej dôvernej priateľke z Huty Wysowskej Anne Demiańczykovej), najala maliarov na renováciu múrov kaplnky. Keďže kaplnka sa nachádza dva kilometre od obce, vzhľadom na úsporu energie a času traja maliari počas rekonštrukčných prácach prenocovali v cirkevnom zbore. Hneď v prvú noc, a bolo to v piatok večer, boli svedkami nadprirodzeného javu. Čoskoro, ako sa uložili na spánok, no ešte prv než zaspali, zrazu začuli spev Božej služby. Neskorá hodina a odľahlosť od dediny okamžite vyvolali podozrenie, že majú do činenia s neobyčajným javom. Bol to nádherný spev v prevažnej miere mužských hlasov; stabilný v sile, ani tichý, no ani hlasný. Trvalo to dosť dlho. Fenomén sa zopakoval ešte dvakrát - v stredu a v sobotu večer, keď v kaplnke zostal iba hlavný predák, ktorý sa dovtedy považoval za ateistu. Spev zakaždým vychádzal z boku kamenného kríža so sochou Matky Božej, ktorý tam bol pred rokmi postavený podľa želania Márie.
Zaujímavá je aj história obrazov z hory Jawor, ktoré veriaci najčastejšie prinášali ako prejav vďaky Matke Božej. Keď prišla vojna a s ňou aj vysídlenie obyvateľstva, niektorí (a nielen darcovia) si ich pred odchodom vzali so sebou. No a dva z nich si vzal Michał Ferenc, starosta obce Wysowa, keď odchádzal na Ukrajinu. Keď sa jeho život po rokoch chýlil ku koncu, v posledných dňoch prežíval ukrutné muky. Po týždni veľkého utrpenia bývalého starostu prisnilo sa bratovi jeho manželky Jacekovi Wasylczakovi, že jeho utrpenie sa skončí, keď obrazy z hory Jawor vráti do miestneho kostola. Tak aj urobil a sľub splnil. Asi po roku, keď iná osoba vysídlená z obce Wysowa - Konstanty Nazar, ktorý emigroval do oblasti Čierneho mora, kde taktiež žili ľudia z Wysowej, vdova po starostovi obce Wysowa dostala vo sne príkaz, aby Konstanty vzal tieto obrazy so sebou, aby ich mohli vrátiť na horu Jawor. A Konstanty, hoci sa mu tento príkaz zdal dosť zvláštny, sa neodvážil namietať. Avšak v dedinke, do ktorej prišiel, nebol kostol. Keď sa teda príchodiaci objavil s neočakávanou zásielkou, ocitol sa v dome jedného z bývalých obyvateľov Wysowej, kde bola zriadená provizórna kaplnka, v ktorej – kvôli komunistickému režimu – sa v prísnej tajnosti Wysowania a ich príbuzní v nedeľu chodili pokloniť svätým obrazom z hory Jawor. Bolo tomu dovtedy, pokým sa istá iná Wysowanka nerozhodla vrátiť sa z exilu a takisto vrátila do kaplnky na hore Jawor vzácne obrazy „Ježiš na Olivovej hore“ a „Najsvätejšie Srdce Ježišovo“. Naproti tomu obraz Panny Márie s dieťaťom bol tým obrazom, ktorý našla dcéra vizionárky obhorený a so stopami rezných rán, vďaka ktorej bol obraz renovovaný v roku 1969 v Krakove.
Ani po skončení vojny sa gréckokatolícka cirkev netešila slobode. Napriek úsiliu veriacich, rozhodnutím komunistických orgánov, boli v novembri 1958 kostoly v Hańczowej, Blechnarke a Wysowej spolu s „pohraničnou kaplnkou“ priznané pravoslávnej cirkvi. Kaplnka nečakane zmenila majiteľa a napriek intervenciám rímskokatolíckeho farára i tarnowského biskupa Jana Stepu sa táto situácia nezmenila.
Jaworské odpustky však boli obnovené. Teraz sa namiesto májovej spomienky na svätého Mikuláša Divotvorcu, zvlášť uctievaného v lemkovskom regióne, konajú odpustky na pamiatku svätých apoštolov Petra a Pavla (12. júla podľa takzvaného starého štýlu). Jedného z prvých sa zúčastnila skupina pútnikov zo susednej slovenskej dediny - Cígeľky. Získali špeciálne preukazy na prekročenie hranice. Počas komunistickej éry sa takéto projekty stretávali s ťažkosťami, ktoré už dnes nie je ľahké pochopiť.
Takže život sa vrátil na horu Jawor jasne a nezvratne, aj keď za nových okolností a v inej podobe.
Grzegorz Pacan
preklad: Przemysław Masio
BIBLIOGRAFIA:
- Курило Стефан, Об’явлення Пречистої Діви на горі Явір – Йонкерс (Нью-Йорк): 1993 р.
Brak komentarzy:
Prześlij komentarz