Po vysvätení kaplnky na hore Jawor v roku 1931, na mieste zjavenia Presvätej Bohorodičky, sa oficiálne začala púť na toto sväté miesto. Od tej doby sa odpusty konané dvakrát do roka - 14. októbra a 22. mája, stali veľkým sviatkom. V tom čase sem prichádzali kňazi z okolia a masy veriacich prúdili na pešie púte, ktoré zvyčajne viedli cirkevní diaci, ktorí vo východnom obrade vedú ľudový spev na posvätných liturgiách. Pútnici z bývalého Československa mohli požiadať o zvláštne povolenie zúčastniť sa cirkevných obradov v kaplnke na Jawore. Po ich ukončení sa však museli okamžite vrátiť späť cez štátnu hranicu. Zvyšok pútnikov si to naopak namieril do dedinského letoviska vzdialeného dva kilometre, kde ich čakali obchodníci z neďalekých miest. Tu sa okrem rôznych náboženských a devocionálnych predmetov obchodovalo s drobnými šperkami, ale predovšetkým so sladkosťami a sladkými nápojmi, ktorými sa tí majetnejší a unavení pútnici radi občerstvili.
Pred druhou svetovou vojnou mala obec Wysowa viac ako 250 domov a v tom čase bola jednou z najväčších dedín v regióne. Od začiatku 19. storočia sa Wysowa postupne začala rozvíjať ako kúpeľné stredisko. Nachádzajú sa tu totiž prírodné minerálne vody nasýtené voľným oxidom uhličitým, takzvané ščavy, ktoré sú veľmi cenené pre svoje liečivé vlastnosti. Avšak v dôsledku nepriaznivej polohy mimo hlavných komunikačných trás tieto liečivé kúpele dlho využívali iba poniektorí. K výraznému zlepšeniu došlo až koncom 19. storočia, kedy počet pacientov – návštevníkov obce Wysowa za jeden rok dosiahol dvetisíc. No napriek tomu sa väčšina tunajších obyvateľov, Lemkov (t.j. Rusínov resp. Rusnákov), stále zaoberala výlučne poľnohospodárstvom. Žili život často sužovaný chudobou, preto neraz videli záchranu vo vycestovaní do USA, aby mohli investovať do skromných hospodárstiev a poskytli tak podporu svojim rodinám. Čoskoro však mali prísť oveľa ťažšie obdobia.
Jednej piatkovej noci v roku 1937 alebo 1938, počas tých zjavení, ktoré mala istá chudobná vdova Firyja v spánku každý týždeň, vyjavila jej Panna Mária budúcnosť - ťažké obdobie ďalšej veľkej vojny a ukrutnú traumu rodnej zeme. Toto videnie bolo tak znepokojujúce, že Firyina dcéra Anna, prebudená matkiným krikom, v obave o jej život, rozhodla sa matku zo spánku prebudiť. Počas tejto nedokončenej vízie Matka Božia okrem správ o nadchádzajúcej vojne oznámila, že Rusíni budú vyhnaní z krajiny, ktorá im po celé storočia patrila, a že nepriateľ ich široko rozptýli po nepriateľských stranách. Kaplnka sa síce zachráni, ale bude ponechaná bez dozoru a bude zneuctená. Bolo to takmer apokalyptické proroctvo, pretože hoci si ľudia už takmer zvykli na myšlienku vojny, nevedeli si ani len predstaviť deportácie.
Avšak čoskoro nadišiel čas na splnenie proroctiev. Vo veku 58 rokov dokončila Glafiria svoju pozemskú púť počas veľkonočných sviatkov v piatok 21. apríla 1939, ako to predpovedala Panna Mária. Vypuknutie vojny malo za následok, že odchody na nútené práce do Nemecka sa začali už začiatkom roka 1940. Tie sa týkali karpatských Rusínov a najmä tých Lemkov, ktorí nespolupracovali s Nemcami. Ďalšou pohromou a zároveň naplnením proroctiev boli deportácie do východných oblastí Ukrajiny. Na podnet - a často aj pre vydieranie a hrozby komunistických agitátorov niektoré rodiny, zvyčajne tie, ktoré nemali svoje farmy, opustili svoju vlasť a odišli prakticky do neznáma. Niektorým z nich sa neskôr podarilo vrátiť späť, no tu na mieste svojej „zasľúbenej zeme“ uzreli obraz biedy a zúfalstva. Dielo skazy bolo dokonané v roku 1947, keď boli takmer všetci rusínski obyvatelia z hôr presídlení na územie západného Poľska. A takto sa zhruba po desiatich rokoch celá budúcnosť, ktorá sa zjavila vo sne chudobnej vdove Firyi, stala holou skutočnosťou. A kaplnka ochrany Matky Božej zostala už len pod ochranou ... Matky Božej.
Vo Wysowej zostala iba hŕstka gréckokatolíkov a nová ateistická vláda navyše zaviedla zákaz priblíženia sa k štátnej hranici v pásme širokom jeden kilometer a tento zákaz prísne dodržiavala. Do kaplnky teda nebol možný žiadny prístup.
Takto plynuli roky a až okolo roku 1955 sa tento zákaz zmiernil. Vtedy sa Firyina dcéra Anna Okarma, jediná z troch súrodencov, ktorej sa podarilo zostať žiť v lemkovskom regióne, vydala do Gorlíc vzdialených necelých 40 km, skontrolovať stav kaplnky Panny Márie. Spomenula si na slová svojej matky, keď ju v tú noc pred takmer dvadsiatimi rokmi prebudila zo sna a prerušila jej hrozné vízie o vojne, deportáciách a opustení hory Jawor. So strachom a neistotou kráčala teraz na svätú horu a v pamäti sa jej vynárali znepokojivé spomienky na slová Panny Márie: „Kaplnka bude čiastočne zničená.“
Po príchode na miesto našla dvere kaplnky otvorené dokorán. Ochromená strachom prekročila prah a zostala v šoku. Na stenách nevisel jediný svätý obraz, avšak na zemi uprostred kaplnky bola kopa popola - stopy po ohni! Netrpezlivo sa začala prehrabávať v popole a medzi obhorenými zvyškami rámov cirkevných obrazov našla centrálny obraz – ten, ktorý visel nad oltárom a kvôli ktorému svojho času zbožná Firyja chodievala do okolia Starého Sambora. Obraz Panny Márie bol zachovaný a nedotknutý ohňom od pása nahor. Žena zdrvená týmto nálezom si ho vzala so sebou ako vzácnu relikviu.
V dnešnej dobe sme si na zlo už vo veľkej miere akoby zvykli, ale ešte pred polstoročím bola citlivosť na činy znesvätenia a viera ľudí oveľa silnejšia. Táto skutočnosť musela vtedy vyvolať silné pohoršenie. Takže keď sa jeden z príslušníkov pohraničnej stráže počas svojich alkoholických excesov chvastal, že zničil „rusínsku Matku Božiu“, bol v mysliach ľudí poznačený stigmou nevýslovnej hanby. V časoch, keď ku kilometer širokému pásu pozdĺž hranice mali prístup iba pohraničníci, táto kaplnka im poslúžila ako úkryt. Protináboženská a protirusínska komunistická propaganda morálne skazila niektorých natoľko, že boli schopní bezbožných činov, považujúc ich za chvályhodné skutky.
Zanedlho, už v roku 1957, sa dvanástim lemkovským rodinám podarilo prekonať početné nepriazne osudu a vrátiť sa do Wysowej. Osobný majetok a hospodárstvo, ktoré tu zanechali pred desiatimi rokmi, boli nenávratne stratené. Už dávno ich prevzali poľskí horali z okolia, ako aj z Tatier. Život sa musel budovať nanovo. V srdciach veriacich však vzplanula tichá radosť - Anna Okarma prináša zachránený obraz Panny Márie do vopred pripravenej kaplnky zasvätenej Ochrane Matky Božej. Dva týždne po návrate prvých dvanástich rodín sa koncom jesene 1957 stala určitá symbolická udalosť. Nad miestom, kde sa nachádza kaplnka, sa zjavila žiara. Myšlienky na požiar sa tisli na myseľ akosi samovoľne, pretože obraz skazy z obdobia vysídľovania bol v spomienkach ľudí ešte stále veľmi živý. Na druhý deň ráno prišli ľudia spontánne na horu Jawor, aby sa na vlastné oči presvedčili, čo sa stalo s kaplnkou. Na všeobecné prekvapenie bola svätyňa nedotknutá. Až potom bolo zrejmé, že týmto zázračným spôsobom Matka Božia odhalila svoju prítomnosť, starostlivosť a vytrvanie s ľuďmi, ktorí sa vracali z nedobrovoľného vyhnanstva.
«« 1925-1931 «« »» 1957-1965 »»
Brak komentarzy:
Prześlij komentarz