Rok 1925. Neskorý večer na poľsko–československom pohraničí. Zo slovenského Gabultova sa cez polia vracajú tri lemkovské pútničky z Poľska: Glafiria Demiańczyk, Teodozja Demiańczyk a Maria Gawlik. Každoročne v polovici júla, na sviatok Karmelskej Božej Matky, sa do vtedajšieho Gabultova schádzal veľký zástup pútnikov. Aj gréckokatolícki veriaci, Lemkovia, Rusini žijúci na poľskej strane Karpát, veľmi radi prichádzali sláviť tento sviatok spoločne s rímskokatolíkmi. Pravdepodobne niekedy v takomto čase sa vracali spomínané tri ženy z Gabultova domov, do dedinky Wysowa. Stalo sa to sotva sedem rokov od vytýčenia štátnej hranice na tomto mieste, preto si ľudia ešte nezvykli na nové skutočnosti spojené s hranicou. Spiatočná cesta viedla cez údolie Cygolki a Zarubanca, v ktorom rástli jelše a bolo teda mimo dohľadu strážcov hranice. Avšak posledných tristo metrov pred vstupom na územie Poľska museli prejsť cez otvorené pole, čo dozaista zrýchľovalo ich srdcový tep. Keď sa im neskoro v noci podarilo úspešne prekročiť hranicu, za ktorou už nasledoval les, začali sa ako obyčajne modliť a ďakovať Bohu za šťastný a bezpečný návrat. V tom okamihu ich však zasiahlo jasné svetlo a ich mysľou prebehla myšlienka o uväznení. V jedinej chvíli ich sparalyzoval strach a očakávanie pohraničníkov. Stojac nehybne a hľadiac do tmy očakávajú blížiaci sa koniec. Napätie a ticho však trvali podozrivo dlho. Nakoniec však svetlo zhaslo, tri ženy rýchlo ukončili svoju modlitbou trojitým znakom kríža a pobrali rezkým krokom domov, pociťujúc úľavu, že sa nepotvrdili ich čierne predstavy o ich zadržaní avšak nechápajúc čo sa vlastne stalo. Táto zvláštna udalosť sa stala tesne pod vrcholom hory Jawor.
V nasledujúci večer, vedený ženskou zvedavosťou, sa ženy rozhodli zistiť, čo sa vlastne stalo. V zmenenej zostave, keď namiesto najmladšej Márie sa k nim pridala Marta Demiańczyk, sa v nočnom tichu vracajú na miesto včerajšej udalosti. Keď s modlitbou na perách dorazili na miesto, žiara sa zjavila ako v predchádzajúcu noc. O tejto udalosti sa hneď na druhý deň dozvedela už celá dedina.
Na toto miesto začali prichádzať ľudia z okolia, plní zvedavosti, hnaní túžbou zažiť podobnú udalosť. Večerami bolo počuť rozliehajúci sa spev nábožných piesni z hory Javor. Neznáme svetlo sa objavovalo zriedka a svedkov i čas si vyberalo podľa akejsi vlastnej logiky. Takáto je história tohto posvätného miesta.
Zachovalo sa aj svedectvo pána Stefana Kurylo zo susednej dedinky Blechnarka, ktorého otec, mimochodom veľký skeptik, čo sa týka rozprávania žien o udalostiach hraničiacich s fantáziou, raz v noci pri pasení koní zazrel vo vzdialenosti asi dvesto až dvestopäťdesiat metrov od miesta, z ktorého sa ozýval ženský spev, svetelnú žiaru. Preniknutý strachom z jeho predchádzajúcich pochybnosti sa vypytoval žien vracajúcich sa z večernej modlitby, čo sa stalo. Na jeho prekvapenie ženy nič podobné nevideli.
Tajomné svetlo, ktoré sa objavovalo na hore Jawor nebolo jediným zvláštnym javom celej tejto udalosti. Pani Glafiria Demiańczyk, ktorú po lemkovsky prezývali Firyja, prišla o muža počas prvej svetovej vojny, a tak sama vychovávala tri deti. Nepriaznivé počasia a opakujúce sa silné búrky spojené s krupobitím boli príčinou úplného zničenia úrady, čo zapríčinilo veľké hladovanie, ktoré postihlo aj spomínanú zbožnú pani Firyju s jej deťmi.
Rozhodla sa hľadať pomoc u jednej rodiny na československej strane. Vydala sa na cestu, ktorú veľmi dobré poznala. Po ceste ako obvykle sa zastavila na krátku modlitbu na mieste, kde sa pred tým diali spomínané podivné javy. Táto cestá však nemala mať úspešný koniec. Žena bola totiž prichytená pohraničnou strážou a však tá bola napriek všetkému k nej veľmi ústretová a bez nejakých vážnych problémov jej dovolila vrátiť sa domov.
Pocit úľavy však veľmi rýchlo potlačil pocit bezradnosti a nemohúcnosti nasýtiť hladujúce deti. V takomto stave zúfalstva sa biedna vdova vybrala na cestu naspäť domov, no po niekoľkých krokoch padla na kolená a začala sa modliť, rozmýšľajúc pri tom o svojej bezvýchodiskovej situácii. V tom okamihu sa znova zjavilo jasné svetlo, žiara, v ktorej Firyja keď zdvihla hlavu, nad borievkou uvidela obklopenú nádherou postavu Najsvätejšej Panny Márie. – Neplač, choď domov, tvoje deti budú nasýtené... Po týchto slovách sa postava stratila. Jednoduchá vizionárka, keď sa spamätala, naplnená pocitom radosti a nádeje sa pohrúžená do svojich myšlienok vydala na cestu domov.
Keď sa približovala k dedinke kde bývala, uvidela v oknách svojho domu svetlo. Zmocnil sa jej strach, lebo pred svojím odchodom prísne zakázala svojim deťom rozkladať oheň. Beží rýchlo domov s pocitmi strachu a neistoty. Keď však otvorí dvere uvidí v dome svojho príbuzného, ktorý prišiel až spoza horského masívu Magura. Ten sa dopočul o veľkom nešťastí, ktoré postihlo ich dedinu, a tak jej priniesol zemiaky a pšenicu.
Po zázračnom zjavení Bohorodičky, začali na toto miesto prichádzať ľudia nie len z Wysowej. Samotná vizionárka Glafiria, od toho času prichádzala na miesto zjavenia každý večer, aby sa poďakovala Bohu skrze Orodovníčku chudobných. To však nie je koniec celej histórie zjavení. Každý piatok sa Firyja vo sne sa rozprávala s Máriou. Ale o tom a o kulte na Svätej hore Jawor sa dočítame v ďalšej časti.
Brak komentarzy:
Prześlij komentarz